Navždy ostaneš mojím pravým. Ale nie tak, ako si asi myslíš…
Nie tak, aby tvoje ego rástlo.
Nie tak pravým, že sa do môjho náručia môžeš kedykoľvek vrátiť.
Nie tak pravým, že na teba budem navždy čakať.
Nie tak pravým, aby si bol mojím svetom.
Nie takým pravým, a pritom presne tým pravým…
Naše životy boli dlho prepojené. Vždy som o tebe vedela, aj keď som nevedela. Vždy sa informácie o tebe vynárali, aj keď som ich nehľadala. Vždy si si ma našiel, aj keď si ma nehľadal.
unsplash.com
Jednoducho boli naše svety spolu, ale i bez seba…
Už odmala som o tebe snívala. Túžila som mať presne takého partnera, akým si bol. Aj keď som v tom veku ani len netušila, čo znamená slovo partner a čo všetko sa za tým slovom skrýva. Ale chcela som, aby bol taký ako ty. Nie teba, ale ako teba.
Dospeli sme a vytvorili sme si svoje svety, v ktorých nemáme miesto jeden pre druhého, avšak vieme o sebe.
A tak sme sa stretávali a zabúdali, dookola…
Naše posledné stretnutie bolo naozaj posledným. Dnes sme tu a zajtra každý inde. Zase sme v našich svetoch. Ja o tom svojom viem, že si, ale nie si jeho súčasťou. Kedysi sme si klamali a nahovárali si, že do nich patríme, ale boli to len klamstvá. Prešiel čas, kedy o sebe nevieme nič.
Nemyslíme na seba, no mysleli sme predtým vôbec? Bolo to len chvíľkové prepojenie našich svetov. Avšak môj svet sa pre teba nezastaví, ako sa nezastaví pre mňa ani ten tvoj. Bolo to také významné zatmenie slnka či mesiaca, čo býva len raz za 50 rokov.
unsplash.com
To sme boli my…
Jeden okamih, ktorý sa pominul. Pre mňa bol krásny, lebo veci okolo vesmíru mi dávajú energiu, lásku a nadšenie. Pre teba to bol bezvýznamný moment, ktorý sa zopakuje o pár rokov a ak nie, netrápi ťa to.
Vždy som verila, že sme si podobní, ale čas ukazuje, akí sme každý iní. Ako ja verím v lásku, hudbu a vesmír, a ty? Veríš v seba… To je dobré, ale nedostačujúce. Lebo tie najkrajšie momenty si nedáš ty sám, ale dá ti ich láska, hudba, vesmír. Prajem si, aby si si to uvedomil. Prajem.
Zostávaš navždy pravým, lebo naše životy sa spojili, ani neviem kedy…
Zostávaš navždy pravým, lebo niektorých ľudí sa vymazať nedá aj keď sme ich už dávno vymazali. Vracajú sa. Ako ty sa mne vraciaš v hudbe. Zrazu každá skladba je o tebe. Nie tak, že by som ťa tam hľadala, ale tak, že tie slová do teba zapadajú. Zrazu sa objavuje milión náhod, a pritom žiadna nie je náhoda.
Vymazala som ťa.
Nepoznám ťa.
Ale niečo nechce, aby si bol tak vymazaný a nepoznaný.
Možno moje podvedomie, možno vesmír a možno len láska.
unsplash.com
Ale ktokoľvek to tak chce, nie je to dôležité…
Najdôležitejšie je to, čo chcem ja. A ja chcem slobodu. Ja chcem lásku. Ja chcem úsmev. Ja chcem hudbu. Ja chcem vesmír. Ty mi nedokážeš dať nič. A tak nemám jediný dôvod zostať tu. Odchádzam, aj keď s myšlienkou a vedomím, že viem, kto si, a viem, kým pre mňa budeš. Ale to neznamená, že ťa vo svojom živote chcem. Nedostala som ťa, nemám ťa, nechcem ťa ani som ťa nemala, a i tak ťa ľúbim. Avšak som zaľúbená do lásky okolo teba, nie tak do teba samotného.
Tebe tie slová nemusia dávať význam. Láska ich ale pochopí, niečo či niekto, koho ty nepoznáš a ešte si nespoznal. A jediné, čo mi po tebe zostalo, sú sny.
Neznášam sny s tebou, vždy sú také realistické, tak pravé…
Cítim v nich tvoje dotyky, tvoju vôňu, teba. Tie sny sú iné ako ostatné. Asi len túžim po tých veciach, ktoré sa mi objavujú v snoch. Je za tým zase len moje podvedomie. Aj keď si nahováram, že si ten pravý, a preto tie sny tak cítim. Alebo som len tak veľmi zaľúbená. Nerozumiem im, ako nerozumiem tebe.
Mám milión otázok, na ktoré možno nájsť milión odpovedí, avšak ty vôbec neodpovedáš. A ja viem, že sa tie odpovede raz dozviem, keď už nebudú tak dôležité, keď už nebudú vyslovené, keď už nebudú hľadané, keď už nebudú chcieť byť vypočuté.
unsplash.com
Lebo tak to v živote býva – to, čo potrebujeme a chceme, nedostávame…
Buď máme dostať niečo lepšie, alebo len nie je ten správny čas. Avšak na odpovede je správny čas vždy. Potrebujeme vedieť, či len strácame čas, či ten čas získavame alebo stojíme. A tak odpovedám za teba. Dávam si odpovede na moje otázky a dúfam, že tak nejako by si odpovedal. Dávam si domnienky, lebo ty mi nedávaš nič. Len ticho. Tak mi nič iné ani len neostáva.
Zostávajú mi len pocity, ako ty zostávaš tým pravý. Toto miesto si mal omnoho skôr, než sa čokoľvek medzi nami stalo. Vždy som ťa podporovala. Vždy som ti fandila. Vždy som ťa mala rada. Vždy si bol človek, ktorému som plne verila.
Dnes si človekom, ktorý mi ublížil, ktorý zničil moju dôveru v ľudí, ktorý ma odignoroval, ale niet bolesti, čo by tie city zničila. Stále si ten človek, čo bol v mojom srdci.
Každý by mi povedal, nech zoberiem poslednú štipku lásky, čo mi zostala, a bežím preč…
Ja nemusím utekať. Nik ma nenaháňa, nik tu nie je. A tak odchádzam, pomalinky. Letmo sa otočím, avšak zbytočne. Ale to som ja. Naivná…
Zjavne si chcel všetko zničiť, aby mohlo prísť niečo lepšie, vyrásť niečo krajšie, avšak si zabudol, že na pohrebisku nič nové nevyrastie. Som tam len ja s mojimi myšlienkami, s mojou bolesťou, s mojimi pocitmi, s mojou láskou, bez teba, ale so slovami, ako zostávaš tým pravým.
Lebo láska nás núti občas robiť hlúpe rozhodnutie. To k láske patrí. Láska nebýva jednoduchá, pochopená, múdra. Je spontánna, bláznivá, komplikovaná a k tej pravej to aj patrí. Ak je nesprávna, tak už nič stratiť nemôžem. Ja som bláznivá, komplikovaná spontánna a hlavne už nečakám, nedúfam, neprosím, len ľúbim. Nateraz som tvoja pravá láska a ty zostávaš tým pravým.
Pre mňa.
Nateraz.
Autor: Michaela
Coverphoto: Photo by Vladislav Todorov on Unsplash
