Vždy som vstupovala do vzťahu s určitou dávkou strachu a dávkou obáv. Vedela som, že nechcem niečo či niekoho, kto ma bude meniť. Nechcela som stratiť seba, nechať si úplne pomotať hlavu a takzvane prísť o zdravý rozum. Vštepovala som si do hlavy, že ak zacítim čo i len malé náznaky toho, že sa partnerovi v niečom nepáčim, mávnem vysoko rukou nad jeho odchodom. No aj napriek tomuto som vždy dokázala zotrvávať v takýchto pre mňa „toxických vzťahoch.“ Pre každého, samozrejme, tento pojem predstavuje niečo iné.

Keď ja nie som skutočným JA….

Mne toxické prišlo už len to, že som skutočne nemohla byť tým, kým som. Áno, z času na čas som ako neriadená strela. Plačem vtedy, keď nemám, a smejem sa aj vo chvíľach, v ktorých by som si skôr mala zachovať kamennú tvár. Keď som zaľúbená, chcem to vykričať hoc aj do celého vesmíru. Zraní ma čokoľvek a keď to bolí príliš, chcem sa pomstiť.

Som zvláštna, ale práve vďaka tomuto som presne tým, kto som. 

Samozrejme, že som sa to zakaždým snažila zmeniť či kadejako aspoň zakryť. A strácala som sa medzi davmi ľudí či vo vzťahoch, v ktorých som nemohla byť tým, kým v skutočnosti som. Takže aj napriek snahe vyhovieť, aj napriek snahe zmeniť sa v obraz či márnu predstavu toho druhého som prichádzala o to najdôležitejšie a o to najmilovanejšie.

unsplash.com

V konečnom dôsledku…

Prichádzala som o všetko. O tých všetkých ľudí, pretože aj keď som sa už približovala k ich vytúženým predstavám, stále neboli spokojní s tým, kto som. Logicky som taktiež prichádzala o vzťahy, ktoré som si vytvorila a snažila sa o ne rukami i nohami bojovať. A áno, prišla som i o seba. O človeka, ktorý vlastne ako jediný so mnou večer zostával. O vnútro, ktoré som sa tak veľmi snažila zmeniť.

Prichádzala som nová alebo som bola stále tou istou? Samozrejme som sa úplne nevyparila. Bola som tu stále, ale už nie taká, akou som bola predtým. Snahou zmeniť sa a snahou vyhovieť a páčiť sa druhým som zostala s ranami na duši. Vravela som si, že už toto nikdy viac nechcem zažiť. Vedela som, že sa musím dať do poriadku. Vedela som, že musím všetky tie rany, čo mi spôsobili, nejako vyliečiť.  

Avšak nech už urobíte čokoľvek…

A nech už postavíte pred seba akokoľvek silnú pevnosť, rania a zmenia vás. Už nikdy nepôjdete do ďalšieho vzťahu v takej verzii seba samého, akou ste boli predtým. Budete sa čoraz viac báť prejaviť svoje city, už nebudete viac plakať pred tým druhým a budete sa javiť ako tá najnezraniteľnejšia a najmohutnejšia skala.

A verte či nie, ale toho ďalšieho vášho partnera váš postoj a vaša vnútorná bolesť bude zraňovať. Ja viem, že rany od predchádzajúcich ľudí a predchádzajúcich vzťahov veľmi boleli a väčšina i stále ešte bolia a zrejme i dlho ešte budú.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Prečo chceme niekoho, koho sme si predtým nevážili?

No i napriek tomu si ich nemôžeme prenášať do ďalšieho vzťahu takouto formou…

Vzťah je v prvom rade o dvoch, o nás dvoch, o vás dvoch, proste o všetkých, čo sú v ňom. Nemali by sme naše rany skrývať, nemali by sme žiť v domnienke, že sa s nimi dokážeme sami vysporiadať. Nemali by sme si nahovárať, ako sme veľmi silné osobnosti a že nás nič nedokáže zlomiť. 

Musíme sa vyrozprávať, musíme sa vyplakať, musíme sa hoc i nahlas vykričať. Nechajme, nech naša bolesť, nech zrada druhých, nech strach z ďalšieho podobného priebehu a nakoniec záveru vyjdú z našich sŕdc, z našich hláv, z našich pier.

unsplash.com

Buďme úprimní…

Buďme k sebe i k druhým úprimní. Ja skutočne viem, že je bolestivé niekomu vyrozprávať svoj príbeh. Viem, ako veľmi ťažké je sa s ním podeliť o to, ako vás chcel niekto vo vzťahu silou-mocou meniť. A v neposlednom rade viem, aké bolestivé to musí pre vás byť, niekomu sa priznať a celkovo nahlas povedať, ako ste kvôli niekomu stratili kus seba. 

Viem, že sa chcete otvoriť a že chcete byť niekým, kým ste predtým boli. No aj napriek veľkej túžbe to nie je také jednoduché. Musíte sa pozrieť pravde rovno do očí. Musíte čeliť realite, no aj napriek tomu si nedávať toto všetko sebe za vinu. To, že ste niekoho ľúbili natoľko, že ste sa kvôli nemu menili, nie je až také zlé. Avšak všetko má svoje hranice. 

Nesmiete niekoho ľúbiť natoľko, že zanevriete na svoju existenciu… 

Ak natrafíte na osobu, ktorá vás neľúbi a chce sa s vami iba zahrávať, len vám to uškodí. Sama si však myslím, že ak aj nájdete niekoho, kto vás skutočne bude ľúbiť, tak nesmiete prísť o seba. Hoc to vyznie ako to najväčšie klišé, no nakoniec jediný, kto vám zostane, budete práve VY sami, a preto o seba nesmiete prísť a už vôbec nie kvôli niekomu inému.

A preto milujme, pretože toto naozaj nie je nič, čo by som sa snažila kedykoľvek a akokoľvek vyhodiť zo svojho života. Neviňme sa za to, že sme zabudli, že máme byť sami sebou. Nebojme sa znova do toho všetkého spadnúť, i keď by to malo byť celkom bezhlavo. 

No aj napriek tomu si pamätajme, že sa nesmieme vzdať toho, akí sme. Ak nás má niekto ľúbiť, tak nás bude ľúbiť aj s našou šialenosťou v očiach a bláznivým smiechom. Snažme sa byť práve tými, akými sme boli ešte v našom prvom vzťahu. Buďme ľuďmi a milujme, plačme, smejme sa, a keď už to nevyjde, stále máme tú jednu osôbku, ktorá sa na nás bude každé ráno, ale i večer usmievať v zrkadle.  

Autor: @patty.dvo

Coverphoto: Photo by Victoria Priessnitz on Unsplash

Facebook komentáre