Je zvláštne, ako sa dvaja ľudia dokážu odcudziť. Stále si kladiem otázku, kam sa všetka tá láska, ktorú si ku mne cítil, podela. Pri tebe som sa cítila milovaná. Dával si mi lásku, pocit istoty a bezpečia. Nemusel si mi nič hovoriť na to, aby som sa pri tebe cítila dobre. Stačilo mi, že si vedľa mňa a držíš ma za ruku. No zrazu je všetko inak…
Zrazu človek, ktorý si so mnou plánoval budúcnosť a sľuboval, že mi neublíži a nikdy ma neopustí, lebo nie je ako ostatní, sa mi nevie ani pozdraviť. Naše pohľady sa stretli, no ani jeden z nás nevyslovil ahoj.
pinterest.com
Dúfala som, že to urobí prvý, no nestalo sa tak…
Prekvapuje ma, že človeka, ktorý mi každé ráno robil raňajky do postele a staral sa o mňa, keď som bola chorá, už ani nezaujíma, ako sa mám. Ako sa mám, čo mám nové, ako sa mi darí, či nebodaj niekoho nemám. Nezaujímam ho už ani ako kamarátka, nieto ešte ako partnerka.
Neviem, prečo máme tendenciu v sebe živiť nádej, že sa k sebe ešte raz vrátime…
Moja hlava vie, že už nikdy nebudeme svoji, no moje srdce v sebe stále nosí nádej, že možno raz… Len to chce ešte čas… Možno o pár mesiacov… Možno o rok… A toto je to, čo ma okrem spomienok ubíja.
Spomienky a nádej sú dve veci, ktoré mi bránia naňho zabudnúť a navždy ho vylúčiť zo svojho života…
On si žije svoj život, smeje sa. Zatiaľ čo ja sa kvôli nemu trápim. Konečne som si uvedomila svoju hodnotu, uvedomila som si, že som do toho vzťahu dávala maximum. Kiežby si to uvedomil aj on, o čo vlastne prišiel.
Ale opak je pravdou. Neprejavuje o mňa žiadny záujem. Ako keby som neexistovala. Ako keby zabudol, že medzi nami niečo niekedy bolo. Očividne aj zabudol. Len ja som tá, ktorá naňho každý deň myslí bez ohľadu na to, aký dlhý čas od nášho rozchodu prešiel.
pinterest.com
Vždy sa nájde dôvod na to, aby som si na teba spomenula…
Niekedy sa pristihnem pri tom, ako naňho nemyslím a vtedy samu seba pochválim, pretože to je pokrok. Cítim sa ako dieťa, ktoré sa učí chodiť bez pomoci rodičov. Sama bez toho, aby ma niekto musel držať za ruku. Padám, no raz nadíde čas, kedy si to celé odkráčam sama, krok po kroku, deň za dňom a ja si naňho už ani nespomeniem.
Neviem, koľkokrát ešte musím padnúť, aby moje srdce konečne pochopilo, že v tom jeho už jednoducho nemám miesto.
Želám si zabudnúť a nič k nemu necítiť…
No a v kútiku duše si želám, aby sa vrátil… Ublížil mi. No teraz ubližujem sama sebe a neviem, ako to mám zastaviť. Neviem, ako si mám pomôcť. Jediné, čo mi pomôže, je len čas…
Hovorí sa, že čas zahojí všetky rany. A možno moje rany zahojí niekto, pri kom sa raz budem cítiť ako kedysi pri ňom. Ktovie? Život si to aj tak zariadi tak, ako chce on, nie ako chceme my.
No mne úplne stačí, keď sa jedného dňa zobudím a príde môj deň, kedy si poviem, že som oslobodená z väzenia, ktoré som nazývala láska.
Autor: Dominika G.
Coverphoto: Photo by Chermiti Mohamed on Unsplash
