Pretnúť niečo, do čoho sme vložili čas a energiu, je vždy strašidelná predstava. Zahodíme tým nielen to, na čom nám tak záležalo, ale aj kúsok zo seba. Musíme si pretvoriť svoj svet odznovu, pričom spočiatku máme pocit, akoby sme fantazírovali o niečom nereálnom. Čosi alebo niekto nám v tých predstavách chýba a príde nám absurdné, že by to v našom živote viac nebolo. Niektoré rozhodnutia však vôbec nie sú ťažké, len je ťažké sa na ne odhodlať…

Ja som sa s týmto javom stretla pred rokmi, keď sa moja myseľ začala pohrávať s predstavou, že by som sa mala rozísť s mojím partnerom. Schválne píšem, že o tom premýšľala len moja myseľ… To bola tá racionálna časť mňa, ktorá v tom čase dokázala triezvo vnímať realitu. Zvyšok tela alebo duše túto myšlienku úplne bojkotoval.

unsplash.com

A dnes sa nad tým len zasmejem…

Ak by sa to odohralo teraz, prípadne by som v minulosti mala rovnaké skúsenosti, ako mám dnes, konala by som úplne inak. Je dosť možné, že by som tomuto mužovi ani len nedovolila, aby sa ku mne dostal bližšie, a ak náhodou aj áno, celé to trápenie by trvalo len chvíľu.

Vtedy som sa však bála pustiť ho. Desilo ma to, myslela som si, že tým veľa stratím, že sa nikdy nedám dokopy, že už naveky svoje rozhodnutie budem ľutovať. Až neskôr sa mi však potvrdilo, že som sa mýlila. Nestratila som nič, práve naopak, strácala som všetko, keď som zostávala s ním. A rovnako nič neľutujem, možno len tie mesiace, kedy som sa k novému začiatku odhodlávala.

Takisto som si uvedomila jednu podstatnú vec…

Po celý čas som sa bála toho, čo som už vlastne prežívala. Desilo ma niečo, v čom som žila, len som si to nechcela pripustiť. Nádej je niekedy veľmi zradná. Zastiera skutočnosť, nepripúšťa slobodu, odďaľuje konce, ktoré už dávno nastali. Z definitívnych vecí robí niečo, čo je naoko stále živé, no pravdou je, že len oživuje mŕtvoly.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Skutočný charakter človeka spoznáš, až keď je neskoro

Bála som sa, že stratím jeho lásku, no popravde… Tá jeho sa zo vzťahu vytratila už pred mesiacmi.
Bála som sa, čo to so mnou urobí, že sa viac nezopakujú žiadne pekné spoločné chvíle, ale v skutočnosti by som ich už nikdy viac aj tak neprežila. Chýbali v tom vzťahu už celú večnosť.
Bála som sa, že nebudem šťastná, ale šťastnou som nebola ani s ním.
Bála som sa, že ma rozchod zničí, no ničilo ma len to, že som zostávala s niekým, kto ma nemiluje.

unsplash.com

Bála som sa nového začiatku bez neho… Ale ako čas plynul, uvedomila som si jednu vec. Že ja tou zmenou už žijem. Nebol pri mne, keď som ho potrebovala. Nevrátil mi to, čo som do vzťahu dávala ja. Bola som nikým, hoci som sa snažila, aby som bola niekým výnimočným. Tak čoho som sa vlastne bála? Zvykla som si, že tu nie je, a to je dôvod, prečo tu viac nie som ja. Viete, často zostávame aj tam, kde nás už nič nedrží. Iba náš strach zo zmeny, ktorá sa už dávno udiala…

Už rozumiete, čo chcem povedať?

Mnohokrát sa neodhodláme k zmene, pretože sa jej bojíme, no pritom sa len bojíme niečoho, v čom dlhé roky žijeme.
Nemôžeme totiž stratiť lásku, ktorá už nie je.
Nemôžeme prísť o šťastie odchodom od niekoho, kto naše šťastie ničí.

Nedá sa kvôli rozchodu padnúť na dno, ak sa po ňom vo vzťahu plazíme už dlhé roky.

Nové začiatky vôbec nie sú desivé. Odvtedy sa ich nebojím. Skôr ma desí to, že ma bude znovu paralyzovať môj strach. Občas sme totiž svojím najväčším nepriateľom práve my sami. Nie tí, ktorí útočia na naše srdce…

Coverphoto: Photo by Victoria Volkova on Unsplash

Facebook komentáre