Blog

Nevedno, kto prv vstúpil do života tomu druhému. Možno tu spomenúť slovo blesk. Sčista-jasna sa objavil v čase, keď on blúdil, a ona sa naopak znova nachádzala. Nepotrebovala po svojom boku nikoho, avšak tajne o niekom snívala. Nepotrebovala byť obklopovaná láskou. Tú najúprimnejšiu a dlhotrvácnu dávala už sama sebe. Vážila si seba natoľko, že už viac nedovolila, aby jej niekto ubližoval. Aby si niekto nevážil jej prítomnosť, jej city i pocity.

Už ďalej nikoho neprosím o to, aby zostal v mojom živote. Už nie, už naozaj stačilo. Je tomu koniec, a to navždy. Aký to má vlastne zmysel, keď to nechce on sám? Bohužiaľ, nedokážeme len tak zmeniť niekoho názory a city. Je to priam nemožné. Ale aj napriek tomu to je vcelku zaujímavé. Vždy mi záležalo viac na druhých než na sebe. Keď niekto bol na polceste odo mňa, vždy som ho začala bezhlavo presviedčať, aby zostal. 

Niekedy ma vie život pobaviť. Tak schuti a od srdca rozosmiať. A táto chvíľa, ktorú si budem pamätať až do smrti, je toho dôkazom. Aby som bola úprimná, kedysi som si to veľmi želala. To, aby sme sa k sebe vrátili a všetko bolo ako po starom, no v niektorých smeroch ešte lepšie. Veľmi som to chcela, aby sme opäť tvorili pár a prežili spolu zvyšok svojho života. No potom nastalo z tvojej vôle medzi nami ticho a ja som mala dostatok času tak veľa vecí pochopiť…

Ako stretnúť toho pravého? To je otázka, ktorú si minimálne raz za život položí každá žena, a pritom je nepodstatné, čo všetko už má vo vzťahovej oblasti za sebou. Nie som si istá, čo nás viac núti hľadať odpoveď na túto otázku. Či dlhodobá samota a teda žiaden vzťah široko-ďaleko, alebo početné tragikomické vzťahy, ktoré sa skončili fiaskom. Jednoducho život sa vždy postará o to, aby sme sa zúfalo a totálne vyčerpané občas spýtali, čo máme, pre kristove rany, robiť, aby sme už konečne stretli toho pravého…

Celý život hľadáme akýsi kúsok do pomyselnej skladačky. Veríme tomu, že ak bude niekto stáť pri našom boku, zrazu budeme kompletní. Bude z nás jeden pevný a stály celok. Už viac nebudeme sami a nebudeme musieť čeliť veciam tam vonku. Vždy, keď sa budeme potrebovať ukryť pred realitou, len sa schúlime do niekoho náruče. Nespočetné množstvo dôvodov, prečo nechceme kráčať svetom osamote. Nespočetné množstvo pozitív, keď niekto vstúpi do našich životov. Nielen pre naše vnútro, ale aj pre náš vonkajšok.

Tisíckrát som ti chcela napísať, no nikdy som to neurobila. Vždy som si povedala, že je to zbytočné, že len v tvojich očiach budem ja tou, ktorá nezvládla prehru a odmietnutie. Viem, že by si mojim slovám nerozumel. Ty to celé vnímaš inak a myslíš si, že to bol šťastný krok. Nebudem ťa presviedčať o opaku. Nateraz by to bolo márne. No kdesi v kútiku duše viem, že raz mojim slovám porozumieš. Len ak by boli vyrieknuté teraz, nepadli by na úrodnú pôdu. Avšak niečo podobné si raz povieš i ty sám…